Sobota ráno je pre mnohých z nás dňom, kedy si poležíme v posteli a nemusíme sa nikam ponáhľať. Mrazivá sobota 03.03.2018 bola pre niektorých z nás zvláštna v tom, že sme si nepospali. Pripravili sme si potrebné veci (sokoliarsku rukavicu, brašňu, dĺžec, obratlík, sokoliarsky nôž, dorážak, lekárničku pre sokoliara, lekárničku pre dravca, roličky, pútka, menovku a sokoliarsku čiapočku), sadli do auta a pomaly sa vyberali na cestu do Mojmíroviec.
Približne po hodinke cesty autom z Bratislavy sa pred nami objavil barokovo-klasicistický kaštieľ uprostred obce Mojmírovce. Jeho história siaha do 18. storočia a spája sa s rodom Huňadyovcov, ktorí sa do dediny, vtedy zvanej Urmín, prisťahovali po ukončení obdobia tureckých vojen. V roku 1721 dal Imrich Huňady postaviť majestátny kaštieľ v barokovom slohu. Neskôr po požiari bol kaštieľ prestavaný v klasicistickom slohu.
Privítalo nás štýlové kongresové a hotelové centrum, ktoré bolo vybudované z trosiek bývalého žrebčína. V zrenovovaných priestoroch kaštieľa sa dnes nachádza reštaurácia, vínna pivnica a vinotéka, niekoľko školiacich miestností, apartmány a izby, relax centrum, v podzemných priestoroch kaštieľa strelnica pre krátke zbrane. A čo sme tu vlastne išli robiť?
Na tomto krásnom mieste sa uskutočnila skúška, ktorú musí povinne absolvovať každý, kto chce byť sokoliarom. Skúška sa niesla v pokojnom duchu. Budúci sokoliari postupne prechádzali jednotlivé stoly, pri ktorých ich čakal skúšajúci, ktorý mal dostatok času a priestoru na to aby prevetral dychtivé mozgy budúcich sokoliarov. V radoch skúšajúcich sa objavili také esá ako:
Anton Moravčík, Tomáš Krivjanský, Jozef Dúha, ktorí patria medzi takzvanú „starú gardu sokoliarov“. Skúsenosti týchto sokoliarskych és sú neoceniteľným zdrojom poznania a určite majú čo odovzdať budúcej generácií. Za mladých sokoliarov bol súčasťou hodnotiacej komisie Ján Šenkýrik, ktorý má skúsenosti so sokoliarstvom aj zo susediaceho Rakúska.
Čo by mal budúci sokoliar zvládať a čo vedieť? Je potrebné zvládnuť teóriu sokoliarstva, povinnú minimálnu ročnú prax a legislatívnu prípravu. Kým „zbieranie“ teoretických skúseností sa ponecháva na samo-štúdiu, tak povinná prax sa nenecháva na náhodu a je vždy pod vedením skúseného sokoliara.
Sokoliareň a mini zoo Devín ponúka možnosť absolvovať takúto prax priamo v jej areáli. Praktická príprava kandidátov na sokoliarsku skúšku trvá minimálne rok. Záleží od možností a schopností každého kandidáta zvládať jednotlivé kroky praktickej prípravy. Nie každý totiž má dostatok volného času popri práci, či škole.
Na sokoliarni a mini zoo Devín sa pod vedením Jána Šenkýrika kandidáti oboznamujú so základnými zručnosťami, akými sú: rozpoznávanie jednotlivých dravých vtákov, základná manipulácia so zvieratami a dravými vtákmi a oboznamovanie sa s využitím sokoliarstva v praxi. Taktiež je veľmi dôležité získavanie správnych hygienických návykov a vedomostí o správnom chove dravých vtákov. Napríklad je potrebné vedieť, čím sa dravé vtáky smú kŕmiť, ako sa čistia ich posedy alebo ako predchádzať chorobám. Ďalšou nemenej dôležitou zručnosťou je naučiť sa vyrábať sokliarske pomôcky.
Pred skúškou bolo vo vzduchu cítiť nervozitu budúcich sokoliarov. Skúška pozostávala z odborných predmetov a to:
- Sokoliarska zoológia.
- Výcvik sokoliarskych dravcov.
- Právne normy, história, etika.
Predmety ale neboli jediná vec, ktorú museli budúci kandidáti absolvovať. Aby vôbec mohli prísť k časti zodpovedania skúšobných otázok, museli komisii predložiť výstroj sokoliara. Tá pozostávala zo sokoliarskej rukavice, sokoliarskej brašňe, poľovného noža, sokoliarskeho dorážaka, lekárničky, ktorá musí byť v praktickom púzdre ako nedeliteľnú súčasť brašne. Nesmie to byť auto lekárnička. Obsah lekárničky je zostavený z jódovej tinktúry, 4 ks. spofaplast malý, obväz sterilný malý, žiletka nepoužitá, zásyp framykoín malý, malá injekčná striekačka a injekčná ihla.
Nesmela chýbať ani výstroj dravca. Tá pozostávala z pútok, obrtlíku, dĺžcu, rolničky, pútok na rolničky s menovkou (min. medzinárodná predvoľba a mobilné číslo), čiapočka, vábitko. Taktiež adept na skúšku pri kontrole uviedol druh a pohlavie dravca predkladanej výstroje. Nesmel chýbať ani doklad o absolvovaní sokoliarskej praxe s odporúčaním školiteľa. Doklady o zaplatení zápisného, poplatku za sokoliarsku skúšku a kandidátske za príslušný rok a platný poľovný lístok a preukaz totožnosti.
Okrem obáv, či sú budúci adepti dostatočne pripravení, mali aj obavu z rozprávania pred komisiou a verejnosťou, ktorá mohla byť na skúške prítomná. Na pocity sme sa samozrejme skúsili opýtať a verte, podobný stres ako kandidáti na sokoliara sme mali aj my, keď sme im položili otázku: „Ako sa sokoliar cíti pred skúškou?“. Nebáli sme sa, že by nám nezodpovedali otázku ale, že nás ubijú brašňami za provokáciu. A ako sme dopadli? Našťastie bez ujmy.
Veronika: „…no bála som sa, veľmi. Bolo toho strašne veľa, veľa informácii a vedomostí, ktoré som musela vedieť. Keď prišla skúška šla som medzi poslednými a čakať tam tie hodiny ma ubíjalo, keď som videla ako sú všetci pripravení. Mala som pocit, že ja neviem ani polovicu z toho čo oni..“
Martin: „..Tento deň je pre mňa zvláštny v tom, že po dlhoročnej praxi som sa odhodlal ísť na skúšky. Určitý stres pred skúškou som mal, pretože jedna vec je výkon praxe a druhá venovať sa teoretickým veciam..“
Monika: „…Deň pred skúškou som mala pocity podobné skúškam na výške. To znamená nervozita, hľadanie všetkého čo ešte neviem, pocit, že čím viac to čítam, tým viac toho neviem… Po skúške som sa cítila super, ono je to super učiť sa niečo čo vás baví a samozrejme je aj super pocit vidieť výsledok vašej snahy. Skúška v Mojmírovciach bola pre mňa aj výlet s mojou najmladšou dcérou a chcela som, aby si ho aj ona užila, takže počas toho dňa už išlo učenie bokom, už sme si to spolu len užívali.“
Na skúškach Slovenského klubu sokoliarov dňa 3.3.2018 v Mojmírovciach sa zúčastnilo cca 14 uchádzačov. O zhodnotenie pripravenosti budúcich sokoliarov sme po skúške požiadali skúšajúcich a taktiež aj predsedu hodnotiacej komisie Jána Šenkýrika, ktorý bol členom hodnotiacej komisie.
Jozef Dúha: „S pohľadu skúšajúceho, ktorý sa sokoliarskych skúšok zúčastňuje niekoľko rokov som postrehol určitú zmenu adeptov v pohľade na poslanie tejto ušľachtilej činnosti. Pokiaľ možno aj celosvetový trend hodnotiť ako sokoliarstvo nadväzujúce na starú tradíciu, kde základná činnosť spočíva vo využívaní inštinktov dravca v spolupráci so sokoliarom, s cieľom loviť korisť, tak tento model sokoliarstva je postavený na účelovom využívaní dravca pre potreby lovu a úkonov s tým spojených. U časti adeptov bolo evidentne možné pozorovať určitý odklon od uvedeného klasického pohľadu. Ide o zovšeobecnený pohľad na biologický repertoár správania dravca. V niektorých konkrétnych prípadoch išlo o zmazanie rozdielov daností dravca, ktoré sú využívané smerom k prospechu sokoliara. Inak povedané noví sokoliari zamerali svoje znalosti na podstatu dravca ako súčasť zložitých ekosystémov, pričom je pozorovateľné zanedbanie efektívnosti sokoliara a dravca na samotný úlovok. Ide skôr o súhru človeka a dravce bez ohľadu na materiálny efekt lovu.“
Anton Moravčík: „…Celkovo boli kandidáti pripravení veľmi dobre až na dvoch ale to asi spôsobila tréma a taktiež aj to, že naša legislatíva v oblasti ochrany prírody je neskutočne komplikovaná a jedna z najhorších v EÚ.“
Tomáš Krivjanský: „..Môj predmet hodnotím zodpovedaný na dobrej úrovni. Nebol nikto, kto by neprospel a viacerí boli vyznamenaní. Zásluhu má na tom aj účasť žien s titulom Mgr., u ktorých je pochopiteľne vyšší stupeň vyjadrovania. Zaujímavosťou bolo u viacerých, ktorí kandidovali viac rokov (max. 5), že veci, ktoré bežne robili považovali za samozrejmosť a v otázke ich prehliadali, ale po pripomenutí hravo popísali. U najmladších kandidátiek, kandidátov bolo cítiť pochopiteľnú trému a slabšiu schopnosť vyjadrovania. Celkovo som s úrovňou spokojný.“
Ján Šenkýrik: „..Pri samotnej skúške som mal dobré pocity. Kandidáti, ktorí sa na skúšku pripravovali na Sokoliarni a mini zoo Devín, boli veľmi dobre pripravení po praktickej stránke. Bolo vidieť, že praktické vedomosti a zručnosti, ktoré sa naučili na Devíne vedia zužitkovať. Taktiež ma potešilo, že rady, ktoré som im odovzdával počas praxe na sokoliarni, neostali nepovšimnuté. Po teoretickej stránke sa pripravoval každý osobitne. Z výsledku skúšky som absolútne spokojný…“
Z uvedeného vyplýva, že sokoliarske skúšky sa nebrali na ľahkú váhu ani zo strany skúšajúcich a ani zo strany budúcich sokoliarov. Jozef Dúha zhodnotil na záver aj smerovanie sokoliarstva v modernom svete: „..sokoliarstvo má veľkú a dlhodobú perspektívu v smere poznávania podrobností spôsobu života predmetnej skupiny živočíchov, bez ohľadu využitia pre samotný lov. Ide skôr o spoznávanie ekologickej kategórie predátorov (vtákov), rozširovanie znalosti v tejto oblasti a jej využitie v poznaní vzťahov vnútro druhových i medzidruhových a použitie pre človeka.“
Členovia hodnotiacej komisie sa zhodli aj na spoločnom prianí novým mladým sokoliarom, ktorým bolo: „Novým sokoliarom v našich radoch prajeme veľa trpezlivosti , lebo to je základný predpoklad sokoliara. Prajeme veľa úspechov a radosti z tohto nádherného koníčka, životného štýlu a poslania ktorým sokoliarstvo je.“